Vitajte


"Je lepšie mieriť k hviezdam a minúť, ako mieriť na kopu hnoja a trafiť sa."



streda 9. októbra 2013

„Večne - na večné časy“.

 
Čo Vás napadne v súvislosti s týmito slovami? Mne ku slovu večne pasuje sága od Gulbranssena – Večne spievajú lesy a so slovným spojením večné časy to známe, za socializmu do nás tlačené: “So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“
Našli by sa určite aj iné spojenia, ale tento blog je tradične venovaný hlavne psom,  najmä aziatom a tak skúsim nájsť k týmto slovám nejaké paralely, ktoré ma napadnú v spojení aziatmi a problematikou súvisiacou s nimi.
 Niekedy to večne a na večné časy môže byť pozitívom, niekedy negatívom a niekedy dokonca v rámci našich psov doslova pohromou /
TAMERLAN (import Uzbekistan)
Večne je niekto na výstavách spokojný, čo nemusí byť vždy pre neho a pre plemeno pozitívom a naopak, to, že je niekto večne nespokojný nemusí znamenať len negatívum a niektorých môže dokonca tá večná nespokojnosť posúvať vpred. Víťazi výstav si myslia, že tak bude na večné časy a pri prvom neúspechu vinia celý svet z nespravodlivosti.  Neraz si myslia, že víťazné jedince sa automaticky stávajú legendami a beda tomu, kto im oponuje!
Večne si niekto myslí, že práve jeho aziati sú najlepší a večne sa nájdu takí, ktorí nepochopia, alebo nechcú pochopiť, že kvalita aziata sa neskrýva v získaných tituloch, ale najmä v type pôvodných aziatov a charaktere, ktorý spolu s odolnosťou voči rôznym klimatickým podmienkam a  odolnosťou voči bolesti sa nedajú ničím nahradiť. Skutočnými legendami sa stávajú aziati, ktorí svoj charakter dokazujú jednak v bežnom živote pri stádach, ktoré ochraňujú a v bojoch – šampionátoch. Kto si pamätá víťazov krásy hoci aj zo Svetových výstav? Možno my niektorí, ktorí sme sa takých podujatí zúčastnili, ale kto iný? Víťazi zvyknú bývať rôzni, iný typ bol v Helsinkách, iný v Budapešti, iný v Miláne a často sú získané tituly spojené s trendom, ktorý práve „frčí“, nehovoriac o tom, že posudzovanie je vecou subjektívnou a tieto výstavy väčšinou posudzujú rozhodcovia, ktorí majú aprobáciu na množstvo plemien a raz sa im páčia biele, raz čierne a v mnohých prípadoch dávajú prednosť obrovským naoko síce atraktívnym psom, ale v skutočnosti jedincom, aké by ste v Strednej Ázii videli zriedkavo, lepšie povedané, pri stádach takmer nikdy. A to nehovorím o tom, že mnohým rozhodcom sú nejaké vnútro plemenné typy ukradnuté a často ani možno ani netušia, že také niečo u aziatov existuje. 
Aziat iba v zlom sne
Veľký, čo najväčší s veľkou hlavou, trebárs aj netypickou, so slušným pohybom / a niekedy ani to nie /,  býva základom úspechu a majitelia takýchto víťazov si skutočne myslia, že majú jedinečné, najlepšie psy,  v najlepšom type. V poriadku nech si myslia, ale takéto psy budú a zostanú legendami, len pre nich samotných a o pár rokov po nich „neštekne ani pes“ , padnú do zabudnutia, zatiaľ čo na druhej strane skutočné legendy, ktoré si prívlastok legendárny skutočne zaslúžili pretože dokázali svojím charakterom presne to, čo sa od aziata očakáva, zostanú legendami  na večné časy a to oprávnene. Pravda, ak by ste niektorých z nich predviedli na komerčných výstavách, mnohí by krútili nosom a podľa trendu akým sa zvykne posudzovať by dostali ocenenie prinajlepšom „veľmi dobré“ ak nie „dobré“. Samozrejme nie všetky jedince, ale  som si istý, že taký Kjor Kaplan, alebo aj Menek by to mali viac ako ťažké a vo výstavnom ringu by neuspeli. Napriek tomu boli a zostanú  populárnymi legendami medzi skutočnými milovníkmi aziatmi doslova na večné časy
Je síce pravda, že večne budú spory o smerovaní v chove a tiež, že si budú podaktorí večne húsť tú svoju pravdu, ktorá v skutočnosti vôbec pravdou nie je, čo možno aj vedia, ale účelovo budú radšej zavádzať, lebo sa im to hodí.
Ten istý pes (mladý a dospelý)



Neberú pritom do úvahy danosti nášho plemena, veď ako inak sa dajú pochopiť neraz posmešné narážky na psov iného ako ťažkého typu a slová, že do našich končín dovezené jedince priamo zo Strednej Ázie, sú akýmsi odpadom len preto, že nevyzerajú podľa šablóny – veľký, ťažký? Možno si tí ľudia ani neuvedomujú, že aziat patrí medzi psy, ktoré skutočné dozrievajú  mentálne aj fyzicky až okolo tretieho roku a práve to je pre nich typické a nie, že mladý pes vyzerá ako trojročný a ten trojročný už potom často ani ako aziat nevyzerá. A možno by bolo obrovským prekvapením pre tých, ktorí také neuvážené slová na adresu importov zo Strednej Ázie vyriekli, ak by sa niekde náhodou na lúke stretli dva psy, jeden veľký, mohutný „výstavný krásavec“ a ten druhý obyčajne vyzerajúci, nazvaný odpadom. A som o tom presvedčený, že by nikdy viac urážlivé slová nezazneli a možno by aj pochopili čo hlavne nášho aziata ctí.
Asi to už patrí ku kynologickému dianiu, že večne sa nájdu majitelia a chovatelia, ktorí nemajú problém v rámci väčšej šance na predaj svojich šteniat, napísať, povedať čokoľvek, len aby to bolo pre záujemcov atraktívne a príťažlivé. A tak sa môžeme dozvedieť, okrem výstavných úspechov propagovaných jedincov aj to, že majú spravené testy povahy, že sú nekonečné zdravé, vrátane zázračne vynikajúcich hodnôt RTG.
Pravda, skutočnosť nebýva vždy taká rúžová ako je navonok prezentovaná, lebo tieto super zdravé jedince tie svoje jedinečné vlastnosti svojim potomkom „ k počudovaniu“ nepredávajú podľa predstáv chovateľa ako i nových majiteľov šteniat. Inak téma RTG, čo sa týka aziatov by si určite zaslúžila samostatnú kapitolu, lebo je to naozaj zaujímavé ako niektoré „ na oficiálnych dokumentoch“ neskutočné zdravé jedince, nie sú schopné väčšej záťaže a majú zreteľné problémy v pohybe, alebo naopak jedince, ktorých namerané hodnoty nie sú ideálne, ale fungujú omnoho lepšie. Možno by stálo za to aspoň pouvažovať nad teóriou, ktorú prezentoval ruský kynológ Vlasenko, že pre aziata  je dôležité najmä to, aby mal dobré svaly a že súčasné vyhodnocovanie dysplázie pomocou RTG je v podstate scestné a zavádzajúce a hodnotenie by nemalo byť pre všetky plemená rovnaké. To sa mi zdá celkom prirodzené i keď nikdy v minulosti som sa nad tým podrobne nezamýšľal. Istá logika v tom určite je, už len v tom, že aziata zrovnávať napríklad  s nemeckým ovčiakom nemôžeme.
AGŠAM: sučka po rodičoch importovaných z krajiny pôvodu
Okrem toho genetická danosť nie je jediná, ktorá sa podieľa na vývoji kĺbov, takže sa môže reálne stať, že jedince, ktoré nie sú geneticky zaťažené problémami, ale ich výsledky čo sa týka RTG nie sú dobré v dôsledku iných faktorov / strava, pohyb, úraz /, zostanú na okraji záujmu bez možností zapojenia do chovu.
 Pri lákaní na kúpu šteniat môžeme u niektorých chovateľov postrehnúť aj zmienky o výborných, dokonca testovaných povahách, ale kto vie o čo sa jedná, znovu musí len skonštatovať, že večne sa nájdu špekulanti, ktorý vedia ako na ľudí- laikov zapôsobiť. Skutočné testy povahy u našich aziatov totiž nespočívajú v tom, že sa majiteľ so psom prechádza medzi skupinou ľudí, alebo absolvuje prekážkový beh medzi balónikmi, poprípade sa nasimulujú rôzne komické situácie vhodné skôr pre pobavenie akoby mali slúžiť na overenie správnej povahy. Skutočné povahové testy sa robia len jediným spôsobom, ktorý overí takmer všetko, čo sa u testovaného jedinca, overiť dá. Fyzickú disponovanosť, odolnosť voči bolesti, spôsob, taktiku boja, ktorú aziati využívajú pri ochrane stád voči vlkom a iným šelmám. To sa nedá overiť žiadnym divadielkom, ktoré niektorí absolvujú a potom to prezentujú ako overenie – testovanie povahy. Viete si predstaviť, že si príde poľovník kúpiť k niektorému chovateľovi šteňa jagteriéra na inzerát, v ktorom sa píše, že rodičia majú testované povahy a keď príde dozvie sa, že jagteriér sa síce bojí vliezť do nory a tiež sa boji líšky, ale úspešne bol testovaný napríklad na spolužitie s človekom? Hlúposť, obdobná ako som uviedol v súvislosti s našimi aziatmi.
Som presvedčený o tom, že je nutné rešpektovať u každého plemená jeho náležité danosti.
Známy rozhodca Kacneľson, na ktorého sa neraz odvolávajú najmä tí,  ktorým sa to hodí, lebo nemajú povahovo zdatné jedince, poukazuje na súčasný stav nášho plemena SAO a jeho predstaviteľov, ktorí sa zúčastňujú rôznych turnajov a šampionátov konaných za účelom overenia charakteru a bojových vlastností. Takzvaní „bojčatnici“ hľadia zvyčajne jedným smerom a ich cieľom je vyhrávať za každú cenu. Niektorí nemajú, žiaľ,  zábrany a prilejú krv iných plemien, do SAO, alebo do KV, ktoré sa týchto turnajov zúčastňujú. Pre naše plemeno  je to obrovské negatívum a v tom má Kacneľson pravdu, lebo overenie pováh sa už týka rôznych krížencov a nie nášho plemena. Hovorí tiež o tom, že je nutné zachovať pôvodné typy aziatov a nie účelovo vytvárať nové plemeno, myšlienka s ktorou sa vieme tiež, verím, že väčšina, stotožniť. Na druhej strane Kacneľson nevidí zmysel v tom, aby sa v nových podmienkach života aziatov overovali povahy tak ako sa to robí po stáročia v krajinách pôvodu. Je to samozrejme legitímny názor skúseného kynológa a rozhodcu, ale v tom prípade logicky nasleduje otázka. Ako overiť bojové vlastnosti a odolnosť voči bolesti, teda atribúty, ktoré neodmysliteľne nášmu plemenu patria? Chceme meniť našich psov, ktoré sme si mnohí kupovali a obľúbili hlavne kvôli tomu aké majú vlastnosti? Máme chuť vytvoriť nové plemeno s inými vlastnosťami a prispôsobiť sa tak požiadavkám novej „pokrokovej doby“?
 Sen o modernom aziatovi sa môže skončiť takto
Pre tých, čo to chcú takto, sú tie úvahy a tiež tie spomínané vymyslené povahové testy vyhovujúce, ale pre mnohých z nás je to neprijateľné. Bolo by obrovskou tragédiou pre aziata, alebo ak chcete SAO, že by postupne strácal vďaka európskym chovateľom všetko to, čo ho robí aziatom.  Tisíce rokov  padne do zabudnutia a krásne ušaté psy s chvostmi, veľké, ťažké, ledva dýchajúce, nevyrovnané, povahovo slabé, no skrátka celkom iné psy by mali byť náhradou? Nie, tak to teda nie! To by sme nemali dopustiť a verím, že ani nedopustíme, hoci by bol trend posudzovania na výstavách akýkoľvek a nech budú v móde hoci aj jedince veľkosti hrocha!
Žiaľ slovenský klub nemá podľa krokov z posledných rokov úprimný záujem, aby aspoň to, čo sa dá v rámci klubu pozitívne ovplyvniť v prospech SAO, ovplyvnil. Najprv spokojne uprosia rozhodkyňu, aby zmenila známku „dobrá“ na „veľmi dobrá“ a tak umožnia  psovi, ktorý nie je aziatom dostať sa do chovu,  potom bez problémov  označia psa z útulku za aborigéna, ktorého postavia na roveň aborigénov zo Strednej Ázie, veď preukaz pôvodu nemá ani jeden, tak prečo nie? A majitelia novozrodených SAO sú spokojní. Ten prvý, ktorému dopomohli dostať do chovu kaukazského vlkodava a k tomu ešte bezzubého, možno o trochu viac.
Večne budú tvrdiť, že volajú na posudzovanie najlepších odborníkov a to hlavne z Ruska a je to jedno, že daný rozhodca rozumie hlavne malým plemenám a večne sa budú brániť takým rozhodcom ako je Farida Bolkunova a jej podobným, lebo majú strach, že by sa dozvedeli o ich „krásnych psoch“ pravdu, ktorá by mohla bolieť.
Z Mochoviec vytvoria slogan: „Výstavy v Mochovciach na večné časy a nikdy inak“ akoby nestačilo, že pred pár rokmi zorganizovali výstavu v lokalite známej množstvom  infikovaných kliešťov, čo si reálne odniesol jeden slušný mladý pes, ktorý o pár mesiacov uhynul a rozbory jednoznačne potvrdili, že to mal na svedomí infikovaný kliešť. To si fakt nepamätám v histórii chovu SAO u nás, aby sa obidve výstavy konali len na jednom mieste, jedna prosím, ale za každú cenu obidve a práve v Mochovciach? Asi bol ten, kto to navrhol a presadil ožiarený zázračnými lúčmi mochovskej jadrovej elektrárne a nemôže sa z ich vplyvu vymaniť. V tom prípade by sa to možno dalo ešte ako tak pochopiť, ale dôvod môže byť aj prozaickejší, súvisiaci s množstvom ľudí, ktorí sa výstavy na konkrétnom mieste zúčastnia, ale to je v podstate jedno, efekt je rovnaký: „ Mochovce na večné časy a nikdy inak
Tempora mutantur, et nos mutamur in illis. (Časy sa menia a my s nimi./ platí a my, ktorí sa aziatom venujeme od 90. rokov vidíme ako sa z normálnych pohodových ľudí, vďaka zvoleniu do Výboru SKaáRO pravidelne stávajú neomylní a hlavne na svoje osobné záujmy mysliaci ľudia. Áno, funkcie sú dobrovoľné a nikto im nezaplatí za čas, ktorý venujú v prospech činnosti klubu, ale buď to robiť chcú, alebo nechcú. Ak sa však rozhodnú, že svoj čas na funkcie obetujú, nesmie to by dôvod  k spupnosti a ich práca by mala byť nasmerovaná v prospech plemena a možno sa mýlim, ale minimálne za posledné roky tomu tak nie je, pretože tých negatívnych signálov arogancie sa objavilo viac ako dosť. Nič však netrvá večne a nič nemusí byť na večné časy, hoci na škodu, členovia sú tradične pasívni, pričom si neuvedomujú, že práve tá ich ľahostajnosť umožňuje niekomu z Výboru SKÁaRO produkovať také ledačiny ako posúvať chov SAO „ vpred“ za pomoci KV / kaukazských vlkodavov / , alebo si spraviť z lokality pri jadrovej elektrárni, nedobytnú, „večnú svätyňu“.
No aby som nezabudol, nie tak dávno nám podaktorí kolegovia chovatelia pomerne jednoznačne proklamovali, že v žiadnom prípade sa turkménske psy nemôžu páriť so psami z iných oblastí Strednej Ázie a zdôvodňovali to rôznymi teóriami, ktoré by nepochopili ani samotní Turkméni, ktorí si do chovu spokojne zapájali kvalitné, hlavne afganské psy. Samozrejme, nikto nemôže a ani nechce spochybňovať kvalitu turkménskych psov, pravdou však zostáva, že každý aziat z rôznych oblastí Strednej Ázie je plnohodnotným aziatom a nie menejcenným len z toho dôvodu, že nie je z Turkménska. Paradoxne najväčší propagátori turkménskych psov siahli práve v týchto dňoch k spolupráci s tadžickým chovateľom z chovateľskej stanice Sajod a priviezli z Tadžikistanu afganské psy, ktoré ani nie tak dávno pre nich nemali cenu, lebo neboli psami turkménskymi. Možno by sa vážený Radžabali / tadžický majiteľ chovateľskej stanice Sajod / čudoval, keby si prečítal príspevky , ktoré svojho času odzneli na českom fóre, čo sa týka tadžických a afganských psov od ľudí, s ktorými našiel v tejto dobe spoločnú reč, ale myslím, že v podstate je dobré, že svoje postoje títo ľudia prehodnotili a že to bude len a len v prospech nášho plemena. Som rád, že svoje postoje prehodnocovať nemusím a že som ich našiel u Radžabaliho na „bojčatnickom fóre a záverom tohto blogu Vám ich ponúkam. Sú to slová váženého človeka, majiteľa chovateľskej stanice Sajod, ktorý má v súčasnosti vo svojej chovateľskej stanici mnoho výborných tadžických a mnoho importovaných kvalitných afganských psov, z ktorých jedna prekrásna sučka zavítala do ČR, niektoré do Bulharska a možno pribudnú aj ďalšie importy.
„Môžem povedať na základe video materiálov, že sa dá vidieť niekoľko typov aziatov / vlkodavov / a to nielen v Afganistane, ale aj v Tadžikistane. To isté sa odohráva v histórii Turkménska. Aziati / vlkodavy / sú vo viacerých typoch na teritóriu celej Strednej Ázii a privlastňovať si určité typy len k svojmu teritóriu je určite nesprávne“  - Radžabali / Khurram /
A celkom na záver pridávam moje prianie: Na večné časy nech u nás aziat zostane aziatom, takým akým ho vyšľachtili národy Strednej Ázie aspoň u väčšiny chovateľov ak už tu máme „pokrokových šľachtiteľov“  nového plemena, ktorému je umožnené vystavovať pod značkou SAO!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára