 |
| Tohmet |
Jedno oko sa smeje, druhé plače. Tak by sa dali vyjadriť zmiešané pocity, ktoré som nadobudol po získaní niektorých informácii a fotografického materiálu z posledných výstav v Nitre.
Jedno moje oko sa smeje , čiže teším sa z rozhodnutia nemíňať čas a energiu pre komerčné výstavy, ktoré sú podľa mojej mienky po dlhoročných výstavných skúsenostiach pre naše plemeno takmer zbytočné, lebo ich výpovedná hodnota je jednak neúplná a jednak v mnohých, vo veľmi mnohých prípadoch zavádzajúca. Žiaľ, tú radosť z neúčasti na posledných výstavách v Nitre prekrýva plač druhého oka, keď moja chovateľská duša smúti nad súčasným dianím v našom plemene. Pravda z fotografií sa nedá všetko presne zhodnotiť, ale ten obrazový materiál, z ktorého tu niečo uvediem, dáva absolútne nepopierateľné dôkazy o tom, že mnohým chovateľom a rozhodcoch ani nehovorím, nie je jasné za akým účelom bol náš aziat vyšľachtený a ako by mal vyzerať. Rôznorodosť plemenných typov je jedna vec, ale netypické plemenné znaky a anatomické nedostatky sú z iného súdka.
Ako je to možné, že sa toľko kompetentných či už chovateľov, majiteľov a najmä rozhodcov podieľa na tej kynologickej tragédii, keď sa devastuje jedno fantastické, starobylé plemeno stvorené samotnou prírodou pre potreby miestnych pastierov Strednej Ázie? Ako je možné, že rozhodcovia, ktorí by mali v rámci všetkých predpisov FCI a požiadaviek dbať na zdravotný stav vystavovaných psov sú schopní nevidieť anatomické defekty, ktoré doslova bijú do očí aj laikom? Akoby nestačilo nešťastie, keď často o našom plemene, jeho vnútro- plemenných typoch nevedia takmer nič a dokážu navyše odignorovať nesprávny pohyb, ktorý býva priamo spojený s rôznymi anatomickými chybami. Akoby nestačilo, že výstava nemôže byť ukážkou zodpovedajúceho charakteru aziata, kvôli ktorému bol vlastne vyšľachtený. Nebol predsa šľachtený za účelom, aby bol čo najväčší, najťažší, alebo napudrovaný krásavec ale kvôli každodennej neľahkej práci, kde má charakter nezastupiteľnú úlohu. Ako je vôbec možné, že niekto v dnešných časoch, keď sa každý, kto sa o našich aziatov zaujíma môže presvedčiť prostredníctvom internetu ako tieto psy v Strednej Ázii existujú, vyzerajú, fungujú, dokáže akceptovať niečo také, čo sa na výstavách bežne objavuje a to dokonca na popredných miestach? Odpoveď samozrejme nebude jednoduchá a tých príčin bude zrejme viac. Jednou príčinou by mohli byť vzťahy medzi chovateľmi v rámci nášho plemena a chovateľská neobjektívnosť. Je v poriadku ak si jednotliví chovatelia chcú kráčať každý svojou vlastnou cestou, avšak v poriadku už nemôže byť ak chovateľ účelovo zavádza okolie, zakrýva chyby, o ktorých vie a jeho prvoradým záujmom je koľko šteniat a za koľko predá. Nejaké smerovanie k prospechu plemena, mu je ukradnuté a práve naopak za každú cenu obhajuje neobhájiteľné a beda tomu, kto by mu aj v dobrej viere povedal niečo pravdivé, ale negatívne. Hneď je oheň na streche a namiesto toho, aby sa aspoň trochu zamyslel a uznal, že naozaj tie jeho jedince vyzerajú inak ako psy Strednej Ázie a spokojne by mohli na výstavách zabodovať v kruhoch iných plemien, alebo že jeho zverenci nie sú zdraví, začne ofenzívu bez hraníc použijúc všetko možné, aby odvrátil pozornosť od svojich reálnych problémov.
Na škodu veci sa nevedia zjednotiť ani tí, ktorí vedia čo je správne a majú nejedného kvalitného jedinca, lebo z časti chovateľov sa vyčleňujú psí rasisti, keď iný ako turkménsky pôvod u aziatov neuznávajú. Teda aspoň navonok nie, lebo v skutočnosti si spokojne privezú a do chovu zapoja afganského psa, presne takého o ktorom by hovorili ak by ho vlastnil niekto iný, že je to pes nevhodný, lebo miešať čistú turkménsku krv sa nesmie. To by bolo v tom lepšom prípade, lebo by ho mohli označiť aj za takzvané „pomesy“ alebo „dvornjašky“, ktorými tak radi častujú psy z iných oblastí Strednej Ázie ako je Turkménsko. Títo chovatelia aspoň si tak myslím, vedia o správnosti typov, pretože mnohí komunikujú s významnými chovateľmi v Rusku, na Ukrajine a iných krajinách. O to viac zaráža, ako dokážu účelovo dezinformovať neraz svoje okolie výmyslami ako napríklad, že ak má aziat tri farby, je to kríženec, alebo, že čierna s pálením / u Turkménov turtkuz, u Tadžikov a v iných krajoch Strednej Ázie čoršašma, alebo djort gjjoz / je neštandardná farba a podobne. Takéto bludy sú o to horšie, lebo ľudia v našich končinách s obdivom zvyknú hľadieť na chovateľov pochádzajúcich z Ukrajiny, či Ruska, ktorí u nás na Slovensku, alebo v ĆR žijú a vkladajú do nich veľkú dôveru. A ani ich nenapadne, že títo ľudia, ktorí tu žijú a ktorí síce majú svoje zásluhy na zaujímavých importoch k nám, sa môžu mýliť, alebo niekedy aj úmyselne nehovoriť pravdu. Podobný obdiv k niekomu z iných krajín sme ako bratislavskí chlapci pociťovali voči všetkým, ktorí pochádzali z Ázie, pretože sme boli presvedčení, že všetci ovládajú karate a iné ázijské bojové umenia a zatiaľ to boli zväčša študenti zo spriaznených socialistických krajín Ázie, ktorí o bojových umeniach ani nechyrovali. Lenže imidž bol na svete a nikto na svete by nás vtedy nepresvedčil, že je to inak. Vidím v tom istú podobnosť z doterajších skúseností v chove aziatov, ale podľa mňa by to mohlo byť aj tak, že nie každý z Ázie musí byť automaticky bojovník a tiež, že nie každý z Východu je automaticky na aziatov odborník. Koho by sme však mohli u nás odborníkom nazvať? Farida Bolkunova tu žiaľ s nami nežije a ani významní chovatelia Strednej Ázie, lenže k tomu, aby sme pochopili aspoň základné princípy nášho plemena, nepotrebujeme byť sami veľkými odborníkmi, lebo informácii a materiálov o aziatoch je naozaj kvantum. Potrebné je naštudovať si všetky dostupné materiály a práve od odborníkov ako Farida Bolkunov, Alichon Latifi, Oľga Nagaeva a od mnohých ďalších načerpať čo najviac, aby vás nikto nemohol ohlupovať a aby ste mohli pochopiť podstatu našich aziatov, ktorá sa nemení v závislosti na rôznych módnych trendoch, pretože tie už môžu fungovať už pri celkom inom novovytvorenom plemene. Podstatu aziata nie je dôvod meniť. Charakter, typ, ktorý je schopný existovať a pracovať v rôznych klimatických podmienkach. Skromnosť, nenáročnosť, samostatne rozhodovanie, výborne vyvinuté teritoriálne cítenie. Prečo by toto všetko malo byť iné? A teraz sa pozrime, čo vidíme na výstavách, tiež konkrétne naposledy v Nitre. Naozaj sa môže niekomu zdať, že tie niektoré predvádzané jedince, ktorých obrázky sú na tomto blogu, by boli schopné žiť aspoň pár týždňov v Strednej Ázii bez vážnej ujmy na zdraví? Vnímajú vôbec rozhodcovia zdravotný stav predvádzaných jedincov
Jedno moje oko sa smeje , čiže teším sa z rozhodnutia nemíňať čas a energiu pre komerčné výstavy, ktoré sú podľa mojej mienky po dlhoročných výstavných skúsenostiach pre naše plemeno takmer zbytočné, lebo ich výpovedná hodnota je jednak neúplná a jednak v mnohých, vo veľmi mnohých prípadoch zavádzajúca. Žiaľ, tú radosť z neúčasti na posledných výstavách v Nitre prekrýva plač druhého oka, keď moja chovateľská duša smúti nad súčasným dianím v našom plemene. Pravda z fotografií sa nedá všetko presne zhodnotiť, ale ten obrazový materiál, z ktorého tu niečo uvediem, dáva absolútne nepopierateľné dôkazy o tom, že mnohým chovateľom a rozhodcoch ani nehovorím, nie je jasné za akým účelom bol náš aziat vyšľachtený a ako by mal vyzerať. Rôznorodosť plemenných typov je jedna vec, ale netypické plemenné znaky a anatomické nedostatky sú z iného súdka.
 |
| Kara - Kelle Batyj |
Ako je to možné, že sa toľko kompetentných či už chovateľov, majiteľov a najmä rozhodcov podieľa na tej kynologickej tragédii, keď sa devastuje jedno fantastické, starobylé plemeno stvorené samotnou prírodou pre potreby miestnych pastierov Strednej Ázie? Ako je možné, že rozhodcovia, ktorí by mali v rámci všetkých predpisov FCI a požiadaviek dbať na zdravotný stav vystavovaných psov sú schopní nevidieť anatomické defekty, ktoré doslova bijú do očí aj laikom? Akoby nestačilo nešťastie, keď často o našom plemene, jeho vnútro- plemenných typoch nevedia takmer nič a dokážu navyše odignorovať nesprávny pohyb, ktorý býva priamo spojený s rôznymi anatomickými chybami. Akoby nestačilo, že výstava nemôže byť ukážkou zodpovedajúceho charakteru aziata, kvôli ktorému bol vlastne vyšľachtený. Nebol predsa šľachtený za účelom, aby bol čo najväčší, najťažší, alebo napudrovaný krásavec ale kvôli každodennej neľahkej práci, kde má charakter nezastupiteľnú úlohu. Ako je vôbec možné, že niekto v dnešných časoch, keď sa každý, kto sa o našich aziatov zaujíma môže presvedčiť prostredníctvom internetu ako tieto psy v Strednej Ázii existujú, vyzerajú, fungujú, dokáže akceptovať niečo také, čo sa na výstavách bežne objavuje a to dokonca na popredných miestach? Odpoveď samozrejme nebude jednoduchá a tých príčin bude zrejme viac. Jednou príčinou by mohli byť vzťahy medzi chovateľmi v rámci nášho plemena a chovateľská neobjektívnosť. Je v poriadku ak si jednotliví chovatelia chcú kráčať každý svojou vlastnou cestou, avšak v poriadku už nemôže byť ak chovateľ účelovo zavádza okolie, zakrýva chyby, o ktorých vie a jeho prvoradým záujmom je koľko šteniat a za koľko predá. Nejaké smerovanie k prospechu plemena, mu je ukradnuté a práve naopak za každú cenu obhajuje neobhájiteľné a beda tomu, kto by mu aj v dobrej viere povedal niečo pravdivé, ale negatívne. Hneď je oheň na streche a namiesto toho, aby sa aspoň trochu zamyslel a uznal, že naozaj tie jeho jedince vyzerajú inak ako psy Strednej Ázie a spokojne by mohli na výstavách zabodovať v kruhoch iných plemien, alebo že jeho zverenci nie sú zdraví, začne ofenzívu bez hraníc použijúc všetko možné, aby odvrátil pozornosť od svojich reálnych problémov.
 |
| Polvon |
Na škodu veci sa nevedia zjednotiť ani tí, ktorí vedia čo je správne a majú nejedného kvalitného jedinca, lebo z časti chovateľov sa vyčleňujú psí rasisti, keď iný ako turkménsky pôvod u aziatov neuznávajú. Teda aspoň navonok nie, lebo v skutočnosti si spokojne privezú a do chovu zapoja afganského psa, presne takého o ktorom by hovorili ak by ho vlastnil niekto iný, že je to pes nevhodný, lebo miešať čistú turkménsku krv sa nesmie. To by bolo v tom lepšom prípade, lebo by ho mohli označiť aj za takzvané „pomesy“ alebo „dvornjašky“, ktorými tak radi častujú psy z iných oblastí Strednej Ázie ako je Turkménsko. Títo chovatelia aspoň si tak myslím, vedia o správnosti typov, pretože mnohí komunikujú s významnými chovateľmi v Rusku, na Ukrajine a iných krajinách. O to viac zaráža, ako dokážu účelovo dezinformovať neraz svoje okolie výmyslami ako napríklad, že ak má aziat tri farby, je to kríženec, alebo, že čierna s pálením / u Turkménov turtkuz, u Tadžikov a v iných krajoch Strednej Ázie čoršašma, alebo djort gjjoz / je neštandardná farba a podobne. Takéto bludy sú o to horšie, lebo ľudia v našich končinách s obdivom zvyknú hľadieť na chovateľov pochádzajúcich z Ukrajiny, či Ruska, ktorí u nás na Slovensku, alebo v ĆR žijú a vkladajú do nich veľkú dôveru. A ani ich nenapadne, že títo ľudia, ktorí tu žijú a ktorí síce majú svoje zásluhy na zaujímavých importoch k nám, sa môžu mýliť, alebo niekedy aj úmyselne nehovoriť pravdu. Podobný obdiv k niekomu z iných krajín sme ako bratislavskí chlapci pociťovali voči všetkým, ktorí pochádzali z Ázie, pretože sme boli presvedčení, že všetci ovládajú karate a iné ázijské bojové umenia a zatiaľ to boli zväčša študenti zo spriaznených socialistických krajín Ázie, ktorí o bojových umeniach ani nechyrovali. Lenže imidž bol na svete a nikto na svete by nás vtedy nepresvedčil, že je to inak. Vidím v tom istú podobnosť z doterajších skúseností v chove aziatov, ale podľa mňa by to mohlo byť aj tak, že nie každý z Ázie musí byť automaticky bojovník a tiež, že nie každý z Východu je automaticky na aziatov odborník. Koho by sme však mohli u nás odborníkom nazvať? Farida Bolkunova tu žiaľ s nami nežije a ani významní chovatelia Strednej Ázie, lenže k tomu, aby sme pochopili aspoň základné princípy nášho plemena, nepotrebujeme byť sami veľkými odborníkmi, lebo informácii a materiálov o aziatoch je naozaj kvantum. Potrebné je naštudovať si všetky dostupné materiály a práve od odborníkov ako Farida Bolkunov, Alichon Latifi, Oľga Nagaeva a od mnohých ďalších načerpať čo najviac, aby vás nikto nemohol ohlupovať a aby ste mohli pochopiť podstatu našich aziatov, ktorá sa nemení v závislosti na rôznych módnych trendoch, pretože tie už môžu fungovať už pri celkom inom novovytvorenom plemene. Podstatu aziata nie je dôvod meniť. Charakter, typ, ktorý je schopný existovať a pracovať v rôznych klimatických podmienkach. Skromnosť, nenáročnosť, samostatne rozhodovanie, výborne vyvinuté teritoriálne cítenie. Prečo by toto všetko malo byť iné? A teraz sa pozrime, čo vidíme na výstavách, tiež konkrétne naposledy v Nitre. Naozaj sa môže niekomu zdať, že tie niektoré predvádzané jedince, ktorých obrázky sú na tomto blogu, by boli schopné žiť aspoň pár týždňov v Strednej Ázii bez vážnej ujmy na zdraví? Vnímajú vôbec rozhodcovia zdravotný stav predvádzaných jedincov
 |
| Pes, ktorý získal ocenenie Res.CAC |
? Požiadavku, na ktorú sa FCI odvoláva a tiež rôzne európske štruktúry, ktoré riešia psie uši a nie chov mrzáčikov v podobne niektorých plemien, ktoré nie už schopné pomaly ani dýchať kvôli nadmerne skráteným čeľustiam, dosiahnutým kvôli rôznym módnym trendom a výstavným úspechom? A nikomu nie je ľúto dnes už na zadných nohách čoraz viac plaziacich sa nemeckých ovčiakov? Pozrite si film z čias československých hraničiarov, aké to boli fantastické pracovné psy tie nemecké ovčiaky a porovnajte s tým čo je dnes. Dajme tomu však, že nemecké ovčiaky nás trápiť nemusia, ale čo chceme, aby bolo o pár rokov z našich aziatov? Ten trend je smutný a pre mňa nepochopiteľný. Chcel by som veriť, že sú medzi nami chovatelia, ktorým tento nepriaznivý trend nebude ľahostajný a neuspokoja sa s daným stavom. Niečo iné je dookola mlieť o zdraví, type, charaktere a všetkom možnom a niečo iné je reálne činiť kroky vedúce k zachovaniu nášho obľúbeného aziata tak ako ho poznáme. K tomu sa však nesmieme klamať a hoci pohľady na chov sa môžu rôzniť, existujú zreteľné signály a fakty o ktoré sa môžeme oprieť a z tých by sme nemali ustupovať. Zväčša už na prvý pohľad sa dá zhodnotiť typ, ktorý môže napĺňať pracovné požiadavky, podobne ako si môžeme pohľadom prvotne zhodnotiť zdravotný stav chovaných jedincov. Pobavene spomínam na jednu pani, socialistickú rozhodkyňu, ktorá vždy a všade priehrštím rozdávala rady o chove, zdraví, správnych typoch aziata, výstavách, no skrátka vedela a predpokladám, že vie všetko dodnes najlepšie, len jedno nikdy nevedela, alebo si nechcela priznať, že má doma nezdravého psa, ktorý zrejme aj z toho dôvodu trávi hodne času sledovaním televíznych programov na pohovke. Pani síce nie je chovateľkou, je len, majiteľkou psa nie najtypickejšieho predstaviteľa plemena, ale toho psa má úprimne rada, čo je samozrejme v poriadku, na druhej strane čo môžeme mať aké očakávania od rozhodcu, ktorý nevidí skutočnosť, že pes má problémy, alebo úmyselne zdravotné problémy zatajuje.
Ak príde rozhodca obdobného kalibru a posudzuje vám psa musíte mať neskutočnú radosť. To nehovorím, koľko kilometrov človek absolvuje, aby ho mohol taký odborník posúdiť a koľko zbytočného času a tiež finančných prostriedkov stratí a to len preto, aby sa dozvedel, že dnes hrajú v kruhu prím macíkovia lebo podľa rozhodcov má práve takto aziat vyzerať. A keď pridáte víťaza, ktorý postúpi medzi najlepších psov celej výstavy nehľadiac na to, že mu síce chýba hrudník, ale za to má pekne vytočené hrudné končatiny / francúzsky postoj /, musíte prežívať fantastické chvíle naplnené nekonečným poznaním toho, čo ste ani netušili. A tak plný dojmov prídete domov, kde vám budú verdikty rozhodcov ešte dlho rezonovať a mátať v hlave. Predsavzatie, že nabudúce bude tento cirkus bez vás, však opäť a opäť porušíte, lebo vidina titulov a dobrých známok je až príliš lákavá.
Ak príde rozhodca obdobného kalibru a posudzuje vám psa musíte mať neskutočnú radosť. To nehovorím, koľko kilometrov človek absolvuje, aby ho mohol taký odborník posúdiť a koľko zbytočného času a tiež finančných prostriedkov stratí a to len preto, aby sa dozvedel, že dnes hrajú v kruhu prím macíkovia lebo podľa rozhodcov má práve takto aziat vyzerať. A keď pridáte víťaza, ktorý postúpi medzi najlepších psov celej výstavy nehľadiac na to, že mu síce chýba hrudník, ale za to má pekne vytočené hrudné končatiny / francúzsky postoj /, musíte prežívať fantastické chvíle naplnené nekonečným poznaním toho, čo ste ani netušili. A tak plný dojmov prídete domov, kde vám budú verdikty rozhodcov ešte dlho rezonovať a mátať v hlave. Predsavzatie, že nabudúce bude tento cirkus bez vás, však opäť a opäť porušíte, lebo vidina titulov a dobrých známok je až príliš lákavá.
 |
| Pes,ktorý získal hodnotenie Res.CAC |
Je celkom prirodzené, že majitelia víťazov žiadne argumenty o omyloch, alebo neznalosti rozhodcov počuť nebudú, ba práve naopak, budú sa svojimi úspechmi hrdiť a tvrdiť, že ostatní im neprajú, závidia a preto hodnotenia spochybňujú. Je to však naozaj tak? Nechýba tu skôr súdnosť?
Samozrejme, tvrdiť paušálne, že všetky hodnotenia sú zákonite zlé a nesprávne by bolo chybou, ale tých prečudných hodnotení je žiaľ stále mnoho a a až priveľmi často uniká hlavná podstata nášho plemena a tou skutočne nie sú získané tituly. Veď koľko poznáte napríklad výstavne titulovaných turkménskych psov z posledného obdobia? Sú takí a ak áno, tak kde sa nachádzajú CACovia, CACIBovia, Šampióni krásy Turkménska? To poznáme skôr šampiónov v zápasoch a tí sú naozaj veľmi vážení, lebo mať psa s charakterom, to je to pravé, čo je hodnotné. Nesvedčí aj tento fakt o tom, v čom sa skrýva jedinečnosť našich aziatov? Môžete sa vsadiť, ak chcete. Koľko by asi vydržali v takom strete macíkovia, žnúci u nás výstavné úspechy, čo len s priemerným turkménskym miestnom psom? Alebo aj tadžickým, či uzbeckým?
Byť, či nebyť? Tu by som bral skôr to prvé i keď raz tu aj tak nebudem.
Vystavovať, či nevystavovať? Tu beriem to druhé a prečo? Jednoducho preto, lebo výstava o skutočnej kvalite aziata nemôže vypovedať a samozrejme tiež preto, lebo niektoré postoje a verdikty pánov rozhodcov a rozhodkýň sú až príliš traumatizujúce na to, aby som ich mal prežívať. Radšej pôjdem na zdravotnú prechádzku so svojím štvornohým priateľom do parku, to má aspoň nejaký zmysel.
A vy si vyberte, každý podľa svojho gusta!
Samozrejme, tvrdiť paušálne, že všetky hodnotenia sú zákonite zlé a nesprávne by bolo chybou, ale tých prečudných hodnotení je žiaľ stále mnoho a a až priveľmi často uniká hlavná podstata nášho plemena a tou skutočne nie sú získané tituly. Veď koľko poznáte napríklad výstavne titulovaných turkménskych psov z posledného obdobia? Sú takí a ak áno, tak kde sa nachádzajú CACovia, CACIBovia, Šampióni krásy Turkménska? To poznáme skôr šampiónov v zápasoch a tí sú naozaj veľmi vážení, lebo mať psa s charakterom, to je to pravé, čo je hodnotné. Nesvedčí aj tento fakt o tom, v čom sa skrýva jedinečnosť našich aziatov? Môžete sa vsadiť, ak chcete. Koľko by asi vydržali v takom strete macíkovia, žnúci u nás výstavné úspechy, čo len s priemerným turkménskym miestnom psom? Alebo aj tadžickým, či uzbeckým?
Byť, či nebyť? Tu by som bral skôr to prvé i keď raz tu aj tak nebudem.
Vystavovať, či nevystavovať? Tu beriem to druhé a prečo? Jednoducho preto, lebo výstava o skutočnej kvalite aziata nemôže vypovedať a samozrejme tiež preto, lebo niektoré postoje a verdikty pánov rozhodcov a rozhodkýň sú až príliš traumatizujúce na to, aby som ich mal prežívať. Radšej pôjdem na zdravotnú prechádzku so svojím štvornohým priateľom do parku, to má aspoň nejaký zmysel.
A vy si vyberte, každý podľa svojho gusta!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára